Ako Zarka a Darka obdarovali celý úľ

Včelí úľ je v posledných dňoch nepokojnejší, než tomu bežne býva. Včielky už niekoľko mesiacov nevychádzajú z úľa, pretože je zima, a niektoré sa začínajú parádne nudiť. Tie najmenšie sa šmýkajú po plástoch, maľujú steny propolisom a všemožne vymýšľajú, a tie staršie zase neustále trkocú medzi sebou a snažia sa zabaviť, ako sa to len dá.

Zimná nuda neminula ani Zarku a Darku. Denne trávili čas v partii včielok a vymýšľali si rôzne hry. Posledné dni si obľúbili najmä dvoch trúdikov – Kubka a Ľubka. Naháňačky, schovávačky a všemožné iné aktivity im prišli oveľa zábavnejšie s ich novými kamarátmi.

V jedno ráno, keď trúdikovia ešte spali, sedeli Zarka a Darka na kúsku plástu a hojdali nôžkami.

„Vieš, čo mi napadlo?“ zamyslela sa Zarka, „mohli by sme Kubkovi a Ľubkovi vymyslieť nejaký pekný darček,“

„To by bolo super!“ nadchla sa Darka, „čo takto nejakú sladkosť z medu?“

„Áno, môžeme spraviť napríklad podobizne nás štyroch. A potom si na tom všetci spolu pochutnáme,“

Nadšené včielky sa hneď vybrali k zásobám medu, aby si prichystali všetky potrebné materiály.

„Musia to byť táákto obrovské sochy,“ ukázala Zarka.

„A možno skúsime spraviť aj pár kvietkov okolo nás,“ vymýšľala Darka a začala hniesť prvé kúsky tuhého medu. Rúčky včielok, zvyknuté formovať z vosku dokonalé šesťuholníky v plástoch, si hravo poradili aj so zložitými tvarmi. Formovali hlávky všetkých štyroch, ich výrazy tváre, tykadlá, telíčka, krídla…a veľmi ich to bavilo. Neboli však ešte ani v polovici svojho skvostného diela, keď si všimli veľkú dieru vo svojom pláne.

„Zarka?“ oslovila Darka kamarátku, „myslím, že toho medu nebude dosť,“

„Určite to vyjde, neboj sa!“ Zarku bolo ťažké zastaviť, keď sa raz pre niečo zapálila.

„Počkaj chvíľku, pozri!“ rozumná Darka sa snažila kamarátku rozptýliť, „aj keď sa nám to podarí dokončiť, medu ostane len celkom máličko. To úľu nebude stačiť do konca zimy,“

„No tak sa o túto sochu rozdelíme s ostatnými,“ zahovorila to Zarka a pokračovala v tvorbe.

Darke to však stále vŕtalo hlavou. Áno, veď toľko medu by aj tak s Kubkom a Ľubkom nezjedli, no voči ostatným včielkam jej to prišlo akési nefér, ponúkať ich týmto výtvorom. Možno by mohli byť ostatní smutní, že nedostali žiadny osobný darček. Vtedy dostala skvelý nápad.

„Zarka, počkaj chvíľku,“ rozosmiala sa Darka, „no tak, spomaľ trošku!“

„Čo je?“

„Rozoberme to,“

„A to už prečo?“

„Aby sme spravili darček pre každú jednu včielku v úli! Namiesto tejto veľkej sladkosti len pre Kubka a Ľubka spravíme jeden malý cukrík pre každého. Veď koniec koncov, máme rady aj ostatných, no nie?“

Zarke sa nápad pozdával. Darka má pravdu – láska má predsa mnoho podôb. A tak včielky začali vyrábať z medu malé cukríky. Vyrobili jeden pre Kubka, pre Ľubka, ale aj pre ostatných kamarátov. Spravili cukríky aj najmenším včielkam, a aj tým dospelým, ktoré ich síce často napomínali keď vymýšľali, no Zarka s Darkou vedeli, že je to  len preto, lebo sa o ne boja. Vyrobili cukríky aj pre všetkých trúdov, s ktorými sa poznali len máličko,  a samozrejme aj pre mamu kráľovnú. Každý cukrík vyzdobili kvietkom alebo iným pekným tvarom. Keď boli hotové, začali svoje výtvory rozdávať. Táto časť ich bavila ešte viac, než samotná tvorba. Vidieť rozžiarené, prekvapené, či dojaté oči včielok bolo pre ne najkrajšie zadosťučinenie. Kubkovi a Ľubkovi dali cukrík až úplne nakoniec – a k tomu ešte aj malý božtek na líčko. Chceli by ste aj vy potešiť niekoho, na kom vám záleží? Zarke aj Darke ešte mnoho cukríkov ostalo. Čakajú na vás v našom eshope, zabalené do vkusných kompostovateľných obalov. Prezrite si ponuku a ochutnajte Zarkine a Darkine výtvory ? https://www.beelol.eu/product-tag/valentin/