Včelí úľ je v posledných dňoch nepokojnejší, než tomu bežne býva. Včielky už niekoľko mesiacov nevychádzajú z úľa, pretože je zima, a niektoré sa začínajú parádne nudiť. Tie najmenšie sa šmýkajú po plástoch, maľujú steny propolisom a všemožne vymýšľajú, a tie staršie zase neustále trkocú medzi sebou a snažia sa zabaviť, ako sa to len dá. Zimná nuda neminula ani Zarku…

Leto skončilo a bežné dni dvoch včelích kamarátok sa zmenili spolu s počasím. Kvietkov rýchlo ubúdalo, vonku bolo chladnejšie a občas sychravo. Zarke ani Darke sa nechcelo chodiť von, omnoho radšej trávili čas v teple domáceho úľa. Na jeseň sa však všetky včielky začínajú správať inak. Namiesto usilovného bzukotu po okolitých lúkach sa venujú údržbe…

Rána na lúke vyzerali takmer vždy rovnako. Tmu vystriedalo ružové nebo a štebotavé vtáčiky veselo oznamovali, že už čoskoro vyjde teplé slniečko. V lete sa príroda zobúdzala skoro. To sa však nedalo povedať o malej včielke Darke. „Darka, hej, Darka!“ včielka Zarka, vždy plná energie, veselo budila kamarátku, „vstávaj!“ „A prečo?“ zívla Darka a prevalila…

Bol máj a na okolitých lúkach to radostne bzučalo. Včielky boli na vrchole síl, pri práci veselo trkotali jedna s druhou a tancom si hovorili, kam treba zájsť opeľovať nabudúce. Aj Zarka a Darka zažívali krásne dni. Naháňali sa po slniečku, zvedavo si porovnávali nazbieraný nektár a pretekali sa, ktorá opelí viac kvietkov. Zarka bola…

Včielky Zarka a Darka boli odjakživa najlepšie kamarátky. Kráľovná ich už ako vajíčka nakládla omylom do jednej bunky, a hoci im neskôr bola izbička malá a museli sa nasťahovať každá do svojej, ostali naďalej nerozlučné.  Ostatné včielky v úli sa tomu trochu čudovali, nakoľko bola každá celkom iná. „Darka, vstávaj, už je jar!“ neposednú Zarku…